BIELA RUŽA
BIELA RUŽA
- Ako si vedel?
- A či záleží na tom?
Som muž a ty si krásna žena.
Krajšia než táto ruža nemá,
najkrajšia zo všetkých žien.
Jediná, čo ovláda môj sen.
Si balzamom na mojej duše rany,
ja strácam slová, keď sme teraz sami,
hoc´ mám ti toho toľko povedať.
A predsa musím ticho v hrôze stáť.
- Ale tá ruža...
- Čo je s ňou?
Jej omamná vôňa zvädne raz,
len chvíľku opája nám zmysly,
kým nezmetie ju blázon čas.
- Čo ste ňou chceli povedať?
- Len prosté slová: mám ťa rád.
Viem, že som príliš smelý,
lež ukrývať, čo zrejmé je,
je pochabosť.
Tú vetu vysloviť mi srdce velí,
bude ich, láska, ešte dosť.
- Môžem ju vôbec prijať?
Jej posolstvo je príliš cenné,
neviem, či vlastním srdce verné,
či smiem si zobrať taký dar
a položiť ho na oltár.
- Ja ti to, drahá, dovolím.
Ber, čo ti dávam z vlastnej vôle,
počúvaj pritom srdce svoje
a snaž s trošku rozumieť.
Nad lásku väčšej sily niet!
