PRVOTINY

BALADA O NÁMORNÍKOVI

Uprostred mora medzi skalami

vždy zlostný vietor sa preženie,

plazivé vlny sa na útesoch

zmenia na zmije zelené,

no z kĺbka hadov, ktoré syčí,

sa železne až k nebu týči maják.

V útrobách jeho oceľových

len pre jedného miesto je,

aby tam svetlom reflektoru

zažehnával zlé príboje.

Vo veľkom žiali musí žiť,

mnoho síl musí znásobiť,

kto uvládze sám proti moru

zdvíhať štít.

K majáku jediný raz ročne

loď potraviny priváža

a strážca vie, že iba vtedy

ho ľudské slová oblažia.

Keď prísna smrť ho k sebe zve,

na vežu sám si vytiahne

čiernu zástavu.

Z paluby družnej námorníci dnes hľadia po mori

a k päťdesiatim námorníkom kapitán hovorí:

" Hľa, maják, smelí námorníci - pozrite v šíru diaľ:

čierna zástava z veže hlási, že strážca dokonal.

Na tomto mieste more zlé je a musí strážcu mať,

ktože z vás zaňho, námorníci, ta pôjde pracovať ?"

Päťdesiat mužov stojí ako päťdesiat stromov z lesa

a nikto z radu nevystúpi a nikto nepohne sa.

" Nože, udatní námorníci, či máte takého,

komu už hviezdy nezasvietia,

svet nepozdvihne ho?

Pancier železnej samoty 

nech na svoju vezme hruď.

Ak vo svete si stratil hviezdu,

sám iným hviezdou buď! "

Päťdesiati tam počúvajú a stoja ani stĺpy,

nikto však z radu nepohne sa 

a nikto nevystúpi.

" Nože, odvážni námorníci, či medzi vami je taký,

čo zločin ako potkan mu hryzie svedomie?

Nech v majáku sa usadí a denne sa štverá naň:

ak vo svete si život zmárnil,

ty život tuná chráň! "

Päťdesiat mužov čuje výzvu - čuje aj Mikuláš:

"Kapitán, ja chcem na to miesto,

chcem verne držať stráž! "

Bez konca šíre more je,

plesk! vlna za vlnou,

hrob jednej vlny druhej je

zelenou kolískou.

Nad morom maják - verný pes,

ten strážca vodných plôch,

je v jeho veži Mikuláš

a s Mikulášom Boh.

UMÍRAJÍCÍ

Až umřu, nic na tomhle světě se nestane a nezmění,