PRVOTINY

Dedinôčka je to, kde som sa narodil,

v tichej nevinnosti prvé roky chodil.

Nevedel, čo je žiaľ, necítil boľasti,

len matkine slová, a bozkov jej slasti.

Milá dedinôčka, mladých rokov jastra!

s nimis’ mi odrazu od srdca odrástla.

Vyššej si vybiehol prútik kra maličký,

na ňom sedávali ľúbezné hrdličky.

Rozletel sa život k vrstve uviazaný,

letel: schytali ho šíre sveta strany:

jeden kus na východ, na polnoc od bratrov…

jeden, čo ma drží — za vysokou Tatrou.

Hrdo si tá Tatra vyzerá dohora:

naša sláva ona; ale aj pokora!

Obielená stojí v mladušskom závoji,

pri nej šuhaj — slnce v pozlátenom kroji.

Zelená vchodila s jaseňou do boja,

keď som ťa nechával, dedinôčka moja.

Teraz je bez barvy — studené ohnisko,

keď zas k tebe stúpim, ty moje rodisko.

Poznaj si šuhaja, moja dedinôčka,

čo si ho dakedy vidíš len do rôčka.

Objím svoje dieťa, uslzená mati —

ja mám viacej objať: všetok kraj ten svätý.

Lipa zlatom šitá v našom zastieradle;

zase sa uvidím v Slovenska zrkadle!

To naše Slovensko od jednej je matky:

ku nej tisícročné viažu nás pamiatky.