ZA SLOBODU!
ZA SLOBODU!
Ľúbam ja zem slovenskú, túžim jej byť verná.
Nech sa stratí zloprajník, duša jeho čierna.
Plakali by moje oči za môj národ v boji,
zaslúži si lásky plno a život v pokoji.
Nesmie smútiť tá slovenská moja rodinka,
nesmie odbiť tej rodinke smrti hodinka.
Rúca ten kraj prekrásny hrozná podlá zrada,
Slovensko v nej hynie, v bôli ťažkom padá.
Búri vo mne sa krv moja,
ženie ma do ťažkého boja.
Boj ťažký začína, vietor ho oveje.
Musí mať môj národ, musí mať nádeje.
Všade plno krvi, tam i naokolo,
nikdy tak nesmie byť, ako teraz bolo.
Každý by tú slobodu veľmi rád naháňal,
za ňu trpel aj hlavy kruto o zem ráňal.
Pre slovenskú slobodu a velikú slávu
z vďaky by položil svoju mladú hlavu.
Mnoho sily bolo v tom slovenskom meči,
tichý to bol ten boj , bez zbytočných rečí.
Pustili sa na útek nepriatelia v strachu,
mnoho z nich zostalo tu váľať sa v prachu.
Bolo to radostí, tešili sa tie slovenské detí.
Radostná ich pieseň šírym svetom letí.
Smiech ich radostne ako zvonky zvonia,
no mnoho tých detí teplé slzy ronia.
Plačú za tú krv na vojnovom poli,
tá krv verná Slovensku, tá ich mocne bolí.
Hnev na nepriateľov ešte stále žiari,
bolesť nad padlými vidieť na ich tvári.
Ešte raz im dávajú na rozlúčku zbohom,
cítia ľútosť i rany v biednom srdci svojom.
Všetkých ich večná ovenčí sláva,
lebo je hrdinom, kto seba za obeť podáva.
Kvitne to Slovensko ako pekný kvet,
kvitne na tom poli, ktorý zve sa svet.
Ľúbam ja Slovensko, tú moju rodnú vlasť,
ešte ona bude do veľkej krásy rásť.
Budú v nej Slováci spievať pekné piesne,
zaháňať smútok svoj i pochmúrne tiesne.
Žblnkotaj Dunaju - ty veliká voda,
už vedia tie deti, čo to je sloboda.
